Tel: +421 903 240 801 | Email: info@anteaconsulting.sk

EMMA: Reziliencia a optimizmus: Aj ja budem šťastná OPTIMISTKA

Majú šťastnejšie vzťahy, sú obľúbenejší a žije sa im lepšie. Ľudia s pozitívnym pohľadom na svet. Lenže čo ak ste optimizmus nedostali do svojej DNA? Na to, ako sa stať optimistom a ako to súvisí so šťastím a rezilienciou, sme sa opýtali Jaroslavy Vaculčiakovej.

Reziliencia zvyšuje psychickú odolnosť a znižuje stres

Ako koučka a mentorka sa venujete téme reziliencie, akejsi životnej odolnosti, čo presne si pod tým máme predstaviť?

Reziliencia je schopnosť zvládať stres a náročné životné situácie s väčším nadhľadom a pokojom. Lebo skôr či neskôr sa s nimi stretneme všetci, nikto proti nim nie je imúnny. Často sú nepríjemné, niekedy až tragické a obvykle nie sme na ne pripravení, keď nám vstúpia do života. A to, ako ich zvládneme, ako sa cez ne prenesieme, záleží na tom, ako sa k nim postavíme, ako ich prijmeme. Na to však človek musí byť rezilientný, čiže mentálne aj fyzicky odolný. Jedným zo základných princípov reziliencie totiž je, že nie je dôležité, čo sa deje, ale ako na to reagujeme a aký postoj k tomu zaujmeme.

To sa ľahko povie, ako zvládnuť situáciu, keď niekto príde o prácu či stratí niekoho blízkeho? To si treba odtrpieť, či nie?

Samozrejme, s každým to zatrasie, no sú typy ľudí, ktoré sa s tým celé roky nedokážu vyrovnať. Rezilienciu máme do istej miery vrodenú, no stále na nej potrebujeme pracovať. Keď na sebe pracujeme v lepších časoch, dokážeme na nej stavať, keď príde kríza, Je to ako kozmetická taštička, kde máme pripravené produkty. Keď chceme vyzerať lepšie, vyberieme produkt, namaľujeme sa a hneď sme so sebou spokojnejšie.  Aj na odolnosť existujú nástroje, ktoré môžeme použiť. Keď sa cítime zle, mávajú s nami negatívne emócie, cítime depky, nič sa nám nedarí, môžeme otvoriť svoju kapsičku s technikami reziliencie, použiť ich a cítiť sa lepšie.

Je reziliencia vrodená?

Prečo nestačí len odolnosť, ktorú máme od prírody vrodenú?

Kvalitu nášho života ovplyvňujú tri oblasti – naša genetika, prostredie a to, ako na sebe pracujeme. Rovnako je to aj s rezilienciou. Predstavme si tortu a rozdeľme ju na tri rovnaké časti. Jednou tretinou ovplyvňuje kvalitu nášho života a našu odolnosť naša genetická výbava. Každý ju do vienka dostal inú a aj preto existujú ľudia, ktorí sú od prírody viac odolní ako tí druhí. Druhú tretinu tvorí prostredie, ktoré nás formuje a kde vyrastáme. Keď niekto v živote čelí viacerým krízam, môže ho to zlomiť alebo posilniť. Keď ho to posilní, zvyšuje to jeho odolnosť.

Predtým, ako prišla korona, sme mali na Slovensku aj v Európe historicky najlepšie podmienky na život, len sme si to neuvedomovali. Veď v minulosti ľudia prežívali naozaj ťažké časy, cholery, morové epidémie, finančné krízy. A keď sa hovorí, že ťažké časy robia silnejších ľudí, my sme túto odolnosť za posledné roky stratili. Sme ako vymáčaní vo vatičke. Aj to spôsobilo, že korona a situácia na Ukrajine poriadne zamávali psychikou mnohých ľudí. Keď nemáme rezilienciu vrodenú a ani sme si ju nevytvorili počas života, môžeme sa jej naučiť. A to je tá tretia tretina, ktorá ovplyvňuje kvalitu nášho života. Práca na sebe a osobnostný rozvoj. A to máme plne vo svojich rukách.

CHCEM ZVÝŠIŤ SVOJU REZILIENCIU

Jedno z pravidiel reziliencie hovorí: „Nerieš to, čo nemôžeš ovplyvniť.“

Existuje aj konkrétny návod, ako si svoju rezilienciu môžem cielene pestovať?

Ak sa mi niečo dramatické stane, dôležité je, ako na to budem reagovať. Zlé veci sa v živote dejú každému a už sa neodstanú, lenže ľudia majú často tendenciu trápiť sa výčitkami. Čo som urobil zle, prečo sa to stalo práve mne? Doslova sa trestajú, ale to v ničom nepomôže, iba znásobujú svoju bolesť. Tento postoj sa dá zmeniť, hoci je to náročné, pretože vzorce správania máme vryté do podvedomia z minulých skúseností nás aj  našich predkov.

Prvou reakciou pri kríze alebo náročnej situácii býva šok. Vďaka nemu si človek uvedomí veci, ktoré mu predtým unikali. Napríklad manažér, ktorý bol workoholik, dostane infarkt, ocitne sa v nemocnici, a až keď sa vyhrabe z najhoršieho, zmení postoj. Pochopí, že firma sa bez neho nezrúti a zmení svoj životný štýl. Rezilientný manažér na sebe pracuje priebežne a keď cíti, že niečo nie je v poriadku, zmení to. Môže si tak preventívne ušetriť infarkt.  No toto je len jedna z techník, ktoré fungujú.

V čom spočíva táto technika reziliencie?

Najskôr sústredím svoju pozornosť na veci, ktoré môžem zmeniť, a prestanem riešiť to, čo sama neovplyvním. Keď vidím na sociálnych sieťach, ako sa ľudia ku všetkému vyjadrujú, ako komentujú všetko, čo sa deje, vkladajú do toho množstvo času, šíria negativizmus, hnev a strach, hovorím si, načo? Oveľa lepšie je prijať to, čo sa už stalo, a rozmýšľať, čo konkrétne môžem urobiť ja. Keď sa bavíme napríklad o vojne na Ukrajine, môžem ubytovať ukrajinských utečencov, urobím pre nich zbierku alebo im prinesiem nákup. V rámci reziliencie zameriavame pozornosť na to, čo vieme ovplyvniť a trénujeme pozitívne mentálne nastavenie.

Optimizmus nie je pre mozog prirodzený, musíme ho trénovať

Lenže je ťažké zostať pozitívna, keď mám trebárs dlhy alebo mi v nemocnici leží niekto blízky…

Pravda je, že optimizmus a pozitívne myslenie pre mozog vôbec nie sú prirodzené. Súvisí to s jeho prvotnou ochranou funkciou, ktorú používali už pravekí ľudia. Ak išli po lese, kde niečo zašuchotalo, aktivovala sa najstaršia časť mozgu, ktorá avizovala nebezpečenstvo a spúšťala v hlave kontrolku. Aj preto náš mozog prirodzene reaguje viac na negatíva ako na pozitíva. Toto je v nás hlboko zakorenené, preto musíme častejšie aktivovať racionálnu časť mozgu, aby nás neovládali naše inštinkty, emócie a neťahali nás  celý život do negatívnych pocitov. Potrebujeme mozog trénovať v pozitivite a posilňovať pozitívne neurónové siete.

Tréning mozgu – to znie komplikovane…

A pritom je to jednoduché. Základ je začať cielene sústreďovať pozornosť na pozitívne veci a emócie, čím podporíme nervové prepojenia, ktoré sú na nich zamerané. Len si to žiada tréning.

Tak čím mám začať trénovať optimizmus?

Že si budem všímať viac pozitívne veci. Dobrým príkladom reziliencie je rakúsky psychiater Viktor Frankl, ktorý prežil koncentračný tábor aj vďaka využívaniu princípu pozitivity. Aj v najtragickejších chvíľach sa na každom dni snažil nájsť aspoň niečo pozitívne. Tešil sa, keď vonku svietilo slnko, keď dostal k vodnatej polievke aspoň suchú kôrku chleba, a to mu pomohlo prežiť. Svoje zážitky po návrate potom opísal v knihe Hľadanie zmyslu života. Takže najjednoduchším cvičením je každý večer pred spaním si pomyslieť na tri pozitívne veci, ktoré sa nám stali počas dňa. Napríklad aj to, že mi kolegyňa pochválila šaty.

Ako môže takáto drobnosť zvýšiť psychickú odolnosť?

Ak na pozitívne veci myslíme pravidelne, posilňujú sa nám v mozgu neurónové dráhy zamerané na pozitíva. Každý nový pozitívny podnet ich prehlbuje a posilňuje a postupne sa z vedomej časti mozgu presúvajú do podvedomia. Až sa to pre nás stane automatickým. Dá sa to prirovnať k autoškole. Na začiatku sme v strese, musíme sa sústrediť na každý pedál a páku, ale stačí pár mesiacov šoférovania a tieto činnosti robíme automaticky, čiže podvedome. Tak to funguje aj v mozgu, najskôr si návyky na pozitívne myšlienky treba odpracovať, sústreďovať sa na nich cielene, až kým sa neukotvia v našej neurónovej sieti a v podvedomí. Náš mozog si na nich zvykne a začneme svet vnímať prirodzene pozitívnejšie a optimistickejšie. Ale pozor!

Prečo nie je optimizmus ako optimizmus?

Predstavte si, že kráčate po lese a odrazu vstúpite do bažinatej oblasti. Pôda pod vašimi nohami je čoraz mäkšia a nohy sa zabárajú čoraz viac, až ste v ňom po kolená, potom po pás. Čo sa vám odohráva v hlave? Pesimista panikári, opakuje si, že to je jeho koniec a predstavuje si vlastný pohreb. Nie je schopný racionálne uvažovať, stráca hlavu aj schopnosť sa zachrániť.

Jeho opakom je optimista, ktorý si nasadí ružové okuliare a presviedča sa, že to nič nie je, že sa len kúpe v čokoláde. Možno sa pri tom aj usmieva a keď ide okolo neho človek, ktorý by ho mohol zachrániť, pokračuje v ceste, veď prečo by ho zachraňoval, keď sa tvári, že je v pohode? Lenže to nie je ten správny typ optimizmu. Realistický optimista si dokáže priznať, že má problém, pokúša sa zachovať si chladnú hlavu, premýšľa, ako sa z toho bahna dostať. Aj keď sa mu to nepodarí na prvýkrát, skúša to ďalej. Ten rozdiel vysvetlil aj Viktor Frankl, keď sledoval ľudí v koncentračnom tábore.

Čo presne zistil Viktor Frankl?

Ako psychológ si všímal, že niektorí spoluväzni boli pozitívni, no dávali si príliš nerealistické ciele. Napríklad si optimisticky povedali, že na najbližšie Vianoce budú už doma. Dovtedy boli pozitívne naladení, mali nádej, no keď zostali v tábore aj po Vianociach, začali chradnúť a onedlho zomreli. Z toho vyplýva, že ak si nastavíme optimistické, ale nerealistické ciele, môže to zlomiť našu schopnosť pozitívne myslieť. Pozitíva netreba hľadať iba v budúcnosti, ale vnímať ich v každom okamihu života.

Každý večer si teda pred spaním zopakujem tri pozitívne veci. Aký ďalší tréning reziliencie pomáha?

Druhou metódou je snažiť sa nájsť aj v negatívnych situáciách niečo pozitívne. Poviem príklad. Išla som na služobnú cestu do Prahy. Naštartovala som auto a zistila som, že mám defekt. Samozrejme, že ma to nepotešilo, ale snažila som sa situáciu prijať a nájsť na nej niečo pozitívne. Povedala som si – vďakabohu, že sa ti to stalo doma a nie niekde na diaľnici. Samozrejme, toto je drobnosť, ale niektorí ľudia sa aj nad takouto drobnosťou vedia rozčuľovať celý deň. Dá sa to aplikovať aj na vážnejších tragédiách. Je to náročné, no pomáha to zvládnuť aj ťažšie situácie zmenou postoja a uhla pohľadu. Pomáha v tom aj denník šťastia.

O čo ide v denníku šťastia?

To, že si každý večer nielen zopakujem tri pozitívne veci, ktoré ma cez deň stretli, ale si ich aj zapíšem. Dávam im tak väčšiu váhu, pretože pri ručnom zapisovaní sa zapája pravá aj ľavá hemisféra a opäť je to práca na neurologickej úrovni.

CHCEM SA DOZVEDIEŤ VIAC TECHNÍK

Chcete byť šťastnejší? Vyhýbajte sa negativite.

Takže tri pozitívne veci denne, denník šťastia, aké metódy reziliencie ešte odporúčate?

Vyhýbať sa negativite a zlým správam. Nekŕmiť nimi dobrovoľne svoju myseľ tým, že niekoľkokrát denne čítam negatívne správy alebo skrolujem sociálne siete plné nenávistných a negatívnych statusov. Samozrejme, neznamená to, že sa teraz odstrihnem od sveta a budem všetko ignorovať, ale opäť je tu dôležitý môj vnútorný postoj. Že situáciu prijmem, neriešim, čo zmeniť nemôžem, ale sústreďujem energiu tam, kde môžem niečo zmeniť. A ešte je dôležité zamestnať sa a robiť niečo, čo ma baví, čo mi robí radosť. Aj to výrazne podporuje našu psychickú odolnosť.

Pracovať s vlastnými emóciami, to znie ako veda. Neviem, či to bežný človek dokáže a či to bežne robí….

Štatistiky hovoria, že denne nám prebehne hlavou asi šesťdesiat tisíc rôznych myšlienok, často aj tie negatívne. Nedokážeme ich ovplyvniť, ale svoj postoj k nim ovplyvniť vieme. Keď sa negatívna myšlienka objaví, budeme jej venovať pozornosť, nafúkneme ju ako loptu alebo ju odrazíme? A povieme jej – ďakujem, ale neprosím si ťa, choď preč. Lebo mozog funguje ako veľký počítač. Čo doň vložíš, to z neho vyjde. Ak som pesimista, mám také nastavenie, nemôžem sa čudovať, že si priťahujem do života negatívne veci.

Ale čo ak sa niekto vyslovene narodil s povahou pesimistu, môže sa takto „obrátiť“?

Ja sama som dôkaz, že sa to dá. Ešte pred desiatimi rokmi som fungovala úplne inak. Vytvárala som si v hlave negatívne scenáre, keď boli moje deti malé, nechcela som ich nikam púšťať, lebo som si predstavovala, čo všetko zlé sa im môže stať. Alebo som v noci zostala v dome sama a predstavovala som si, ako sa k nám niekto vláme, a potom som celú noc nespala. Dnes sa na sebe smejem, ale nešlo to zo dňa na deň, musela som na sebe pracovať.

Je prílišný optimizmus toxický?

Niektoré teórie tvrdia, že prílišný optimizmus škodí, je toxický a nedrží nás pri zemi. Aká je pravda?

Jedným z princípov pozitivity je byť schopný prijať, čo sa nám deje, lebo ak sa mi pritrafí niečo zlé, nestačí to premaľovať naružovo. Ak natriete tank ružovou farbou, nebude z neho cukráreň. Všetko vychádza z toho, že veríme, že máme život vo vlastných rukách a aktuálne negatívna situácia sa zmení na pozitívnu. Nedávno som stretla známeho, ktorého vyhodili z práce, mal problémy s alkoholom a rozišla sa s ním partnerka. Na nejakom kurze osobnostného rozvoja mu poradili, aby si pravidelne hovoril, aký je skvelý a ako je všetko v poriadku. A tak si každé ráno opakoval niečo v štýle – som super, som skvelý. Môj šéf je aj tak hlupák a moja bývalá si ma nezaslúžila. Lenže toto s realistickým optimizmom nemá nič spoločné.

Tak aký mal mať podľa vás postoj realistického optimistu?

Ráno pred zrkadlom si mal povedať – situácia nie je najpriaznivejšia. Urobil som chybu a potrebujem ju napraviť. Musím prestať piť a dať sa rýchlo dohromady, aby som si našiel novú prácu. Potom mi možno dá priateľka druhú šancu. A ak nie, nájdem si novú priateľku, s ktorou si budem rozumieť. V bývalej práci som už aj tak stagnoval, možno je to príležitosť posunúť sa, veď v tom, čo robím, som dobrý. A mám skúsenosti. Pozitívne nastavenie je o tom, že sme k sebe úprimní a dokážeme prebrať zodpovednosť za to, čo sa nám v živote deje. Neobviňujeme okolnosti a iných ľudí okolo seba, dokážeme si priznať svoj podiel viny. To je príklad vysokej reziliencie a realistického optimizmu. Lebo pozitívne myslenie nie je prázdna fráza, je to základ pre spokojný vyvážený život. Veď kedy sa cítime lepšie – keď sa na svet pozeráme ružovými alebo čiernymi okuliarmi? Tú odpoveď všetci poznáme.

Tento článok bol uverejnený v mesačníku EMMA Jún 2022.

reziliencia optimizmus šťastie
Ako zvýšiť psychickú a fyzickú odolnosť nielen v kríze